Každý, kto má malé deti, určite si prešiel fázou, kedy dieťa začína pomaly ale isto testovať hranice, ktoré si môže či nemôže dovoliť prekročiť. Obdobie medzi druhým až štvrtým rokom dieťaťa býva niekedy kritické a náročné. No nielen pre rodičov, ale aj pre samotné dieťa. Viete, ako sa vysporiadať s neustálym krikom či vydobýjaním si svojho? Niekedy stačí len dieťa počúvať a dať mu najavo, že ste tu s ním a pre neho.
Ja chcem a hneď!
Poznáte túto vetu dôverne? Určite áno. A popri nej často počúvate aj dôrazné „NIE!“ na všetko čo od dieťaťa chcete. Nie, nezlyhali ste vo výchove. To sa len váš drobec učí, kam až môže zájsť. A to je už úlohou vás, rodičov, aké hranice mu určíte. Dieťa v období, ktoré tiež nazývane aj obdobím vzdoru, zisťuje, že je osobnosť, uvedomuje si samo seba, svoje vlastné „JA“ a silou mocou chce, aby bola jeho osobnosť, názor a požiadavky aj uznávané. Pokiaľ sa tak nestane, nastáva krik a plač.
Nervová sústava sa v tomto období vyvíja a to, že dieťa kričí a plače, keď nedostane to, čo chcelo, je len spôsobom vyjadrenia jeho smútku a frustrácie zo sklamania. Nie je totiž ešte v jeho silách, aby svoje nahromadené negatívne emócie zvládalo a malo pod kontrolou tak, ako to vedia dospelí, ( aj keď ani u nich to niekedy nie je žiadna sláva).
Čo mám teda robiť, ako rodič?
Najlepšie by bolo, takýmto nedorozumeniam úplne predchádzať. Ak napríklad dieťaťu oznámite, aby hneď odložilo hračky, hneď sa zbalilo, hneď sa oblieklo a podobne, nedávate mu čas, aby sa s požiadavkou vyrovnalo. Potom sa nečudujte, že sa k veci postaví odmietavo. Ani nám dospelým sa nepáči, ak musíme niečo vykonať hneď, ako nám to bolo povedané. Skúste napríklad oznámiť, že ešte sa chvíľu spolu pohráte a potom už musíte ísť do škôlky alebo sa ešte dvakrát spustí na šmykľavke na ihrisku a potom už pôjdete domov. Takéto pokyny určite dieťa príjme oveľa lepšie, ako to naše “HNEĎ“.
Ak sa ale stane, že sa vzdor a hnev dieťaťa už dostavil, nemá cenu na neho kričať či nedajbože ho fyzicky trestať. Akákoľvek vaša negatívna reakcia by situáciu ešte zhoršila. Skúste zostať v pokoji a ak to dieťa chce, objať ho a pošepkať mu, že viete, že sa hnevá, no musí byť tak, ako ste povedali. To, že vyslovíte pochopenie, má u dieťaťa stokrát lepší účinok ako krik. Dieťa sa postupne upokojí, a až potom sa môžete porozprávať o tom, prečo ku konfliktu došlo.
Zo svojich požiadaviek nepovoľte
Ak chcete dosiahnuť to, aby sa plač a hnev neopakovali príliš často, nemôžete zo svojich požiadaviek ustúpiť. Ak si dieťa zvykne na to, že keď začne kričať, vy mu dáte alebo dovolíte to, čo ste pred tým zakázali, zvykne si na to. Bude vedieť, že práve takto dosiahne to, čo chce. Presne takto testuje vaše hranice. Preto je dôležité, stanoviť mu ich veľmi presne. Dieťa potrebuje mať hranice, aby sa cítilo v bezpečí a isto. Je len na nás rodičoch, aby sme ich dokázali pevne udržať.
FOTO: pexels.com
